Bošácka dolina, Veľký Lopeník, Mikulčin Vrch - stratený v hmle
Dnes som sa chystal odkryť ďaľšie biele miesto na mojej mape - Veľký Lopeník. Ešte som tam nebol, je to pekný a vysoký kopec a je tam postavená nová rozhľadňa. Jednoducho pre mňa ideálny, ale nie ľahký cieľ. Rešpekt budilo hlavne počasie, pretože dnes má byť maximálne 6 C stupňov a hmlisto. Cestu som musel dobre naplánovať, pretože som sa chcel vrátiť ešte do tmy. Nakoniec som vymyslel tento plán: z Trenčína do Trenčianskych Bohuslavíc vlakom a odtiaľ Bošáckou dolinou cez dediny Bošáca, Zemianske Podhradie do dediny Nová Bošáca a odtiaľ po modrej značke cez Grúň až na Veľký Lopeník. Cestu návratu som neplánoval, pretože bude hlavne záležať ako rýchlo pokorím Veľký Lopeník..alebo on mňa.
Osobák z Trenčína do Bratislavy mal odchod 8:49 a príchod do Trenčianských Bohuslavíc o 9:08. Bez problémov som sa nalodil do vozňa označeného piktografom bicykla. Mojím vozňom nikdo necestuje a mám pocit, že aj v celom vlaku som sám. Ako som sa rýchlo vzďaloval od Trenčína napadli má prvé pochybnosti naštastie sa nestihli rozvinúť, pretože cesta trvala iba asi 15 minút. Táto cesta by mne trvala tak hodinu a pol a ubrala nejaké sily takže cestovanie vlakom je super výpomoc. Prešiel som Trenčianskými Bohuslavicami a čo ma prekvapilo boli mokré cesty. Že bude zima som vedel, ale mokro som nečakal. Zrejme s tých hmiel, ktoré tu ešte boli v norme, ale čím ďalej boli hustejšie. Pred Bošácou je odbočka na Haluzice pri ktorých sa nachádza zrúcanina starého opevneného románskeho kostolíka. Tam sa chystám už dlhší čas, možno to stihnem ešte tento rok. Bošácou prejdem rýchlo, hneď ako končí Bošáca začína Zemianske Podhradie. Je to zvláštne, všade je ticho, nepriaznivé počasie zahnalo ludí do domov. Za Zemianským Podhradím končí oblasť, ktorú poznám (raz sme sem dozjazdovali z lesov pod Dúžnikom). Ďalej už je pre mňa neznámo a tak sa opäť dostavuje ten pocit objaviteľskej radosti ale zároveň aj obavy.
Pokračujem po ceste vedúcej Bošáckou dolinou, míňam odbočku na osadu Španie a vchádzam do Novej Bošáce, čo je vlastne centrum kopaníc okolo. Tu míňam odbočku na Predpolomu a odbočím až pri kostole na osadu Grúň. A hneď odzačiatku mi dáva zabrať prudké serpentínové stúpanie. Zima mi nieje, skôr som sa zapotil. Cesta je úzka, skôr taký asfaltový chodník. Postupne stretávam dvoch pešiakov a dve autá. Na náprotivnom svahu je vidieť, že hmla sa drží hore. V osade Grúň fotím pamätník partizánom. Odtiaľto už je taká hmla, že vidím maximálne 5 metrov dopredu. Ako prechádzam osadou z každého dvora na mňa breše minimálne jeden pes. Dosť domov je prerobených na chalupy. V jeden okamžik počujem zvonce ale nevidím zdroj, až dokiaľ sa naraz predo mnou nevynorí z hmly kravská hlava. Naštasťie sa ku mňe len zvedavo otočila a ani ďalšie kravy nemajú so mňou zlé úmysli, jedine sprosté ťela za mňou beží, asi v domnienke že mu niečo dám. Asfaltová cesta nečakane skončila a ja som sa ocitol pred nejakým domom skoro až vo dvore obkolesený asi piatimy naštastie priviazanými psiskamy. Kúsok dozadu treba odbočiť na polnú cestu, čo som prehliadol. Tu by mohli byť aj nejaké výhľady do doliny ale vidím iba hustú mliečnu hmlu.
Cesta samozrejme stále stúpa, ale dá sa to zatiaľ v pohode vyšlapať. Neskôr sa ponáram do lesa, ale niekoľkokrát prechádzam aj cez otvorenejšie úseky ale nič nevidím. Hmla je brutálne hustá a v lese sa na stromoch zráža a kvapká dolu. Úplne ako keby pršalo. Čo je ešte horšie dostávam sa do úsekov kde už je stúpanie nad moje sily. Už mám na pláštoch nabalenú peknú guču blata. Cesta je dobre značená, ale raz som kôli hmle zle odbočil, čo ma stálo 15 minút času. Čím vyššie som bol tým bolo počasie aj povrch horší. Na jednom otvorenom mieste fúkal silný vietor takže hmla lietala ako sneh pri fujavici. Už bolo ťažké aj bike tlačiť, pretože sa my šmýkalo na blate. Moja morálka bola podobne ako okolná teplota na bode mrazu. Začal som pochybovať nad zmyslom svojho počínania - čo preboha robím sám uprostred neznámych temných lesov v tomto hroznom počasí ? Naštastie kondične som na tom bol OK, takže som pokračoval i keď pomaly. Vykonanie malej potreby bol samovražedný úkon, pretože kôli nohaviciam s trakmi to znamenalo dať dole všetky vrstvy oblečenia až po týlko. No nakoniec som sa doplazil až na priestor, kde končil les bolo počuť nejaké trepotanie látky vo vetre. Následne som uvidel lavičky a ohnisko. Dokázol som to, dosiahol som Veľký Lopeník, ale kde je rozhľadňa ?
Rozhľadňa bola len pár krokov predomňou, akurát skrytá v hmle. V okolí rozhľadňe boli už spomínané lavičky a ohnisko, nejaké drevenné konštrukcie, hraničné tabuľe a kameňe a samozrejme turistický smerovník z ktorého som zistil, že som vo výške 911 m. Po detailnejšom preskúmaní som objavil ešte tabuľu náučneho chodníka a pomník partyzánom. Prekvapili ma záhadné nápisy na zemi zhotovené z kameňov, zrejme sa niekto nudil. Urobil som ešte zápis do vrcholovej knihy a hor sa do rozhľadňe. Je to nová rozhľadňa, postavená toto leto ako symbol priateľstva medzi národmi Čechov a Slovákov. Na tomto mieste samozrejme stáli rozhľadňe už prv, ale buď vyhoreli alebo zchátrali a rozpadli sa. Vstup je voľný, ale keď je na rozhľadni obsluha tak sa platí okolo 20 Sk (Aktualizácia 19.01.2010: Od tohoto výletu z roku 2005 som tu bol veľakrát a žiadna obsluha tu nebýva, ani vstupné sa neplatí). Samozrejme teraz tu nebolo ani nohy. Po drevenných schodoch som sa dostal až na hornú vyhliadkovú plošinu a samozrejme som videl..nič. Dokonca som skrz hmlu nedovidel ani na zem. Okolo mňa iba mliečna hmla, pripadal som si ako by som visel zavesený niekde v mrakoch neznámo ako vysoko. Vyriešil som aj záhadu zvukov trepotajúcej sa látky - boli to vlajky, jedna slovenská a na druhej strane česká. Tu vysoko bol veľmi nepríjemný ľadový vietor, preto som rýchlo zišiel dole, kde akurát prichádzali dvaja český turisti manželia. Prehodili sme zopár slov, ja som sa potom najedol a naplánoval spiatočnú cestu. Časovo som bol na tom ani dobre ani zle, takže som zavrhol bezpečnú variantu návratu po tej iste ceste ako som prišiel. Zvolil som pokračovanie na české výsostné územie po zelenej až na Mikulčin vrch a stadiaľ späť na hranicu na Kykulu, kde to už poznám a skadiaľ je kratší návrat ako rovnakou cestou akou som sem prišiel (už bez vlaku).
Na Malý Lopeník (881 m.) to bol v podstate zjazd a to bol nový problém. Doteraz som sa stále pachtil do kopca, takže som sa zahrial, ale teraz som cítil zimu v plnej paráde a to hlavne na prstoch, pretože som mal iba polovičné rukavice. Keď bola okolo teplota 0 stupňov, rýchlosť akou som išiel a vietor z toho robilo -20. Naraz som zistil, že sa to zhoršuje a necítim si prsty. Nebol som schopný udržať riaditka a brzdy a robil som v blate čoraz viac jazdeckých chýb. Nemohol som pokračovať a pohľad na nezdravé zafarbenie prstov ma vydesil. Začal som ich rozvičovať a to som musel robiť v podstate každú chvíľu. Ak dostanem defekt nebudem schopný ani vymeniť dušu. V duchu som s čiernym humorom začínal tipovať, ktorý prst mi odpadne prvý. Dorazil som pod Malý Lopeník, kde bola búdka s lavičkami a informačná tabuľa náučného chodníka. Opäť bol na zemi utvorený z kameňov nápis, tentoraz ľahko prečítateľný: Česko. Naozaj cenná informácia. Za Malým Lopeníkom značka zíde z širokej lesnej cesty na lesný chodník. Vítal som každú rovinku alebo stúpanie, pretože som sa mohol pohybom zahriať. Ale takých úsekov bolo málo a prudko klesám až von z lesa na lúky, samozrejme nič cez hmlu nevidím takže ani netuším kde som. Tu sa mi na blate podaril aj najhoršie vyzerajúci sklz ale ustál som to. Bol som v takom šmyku, že som bol otočený skoro o 180 stupňov a zošmýkaval sa dole. Už som si vyberal na zemi miesto kde si usteliem, ale nakoniec som sa zázračne udržal na biku až do zastavenia. Po tomto extempore som prekvapený stretol oproti mne do svahu tlačiaceho českého staršieho bikera. Chvíľu sme pokecali, išiel na Veľký Lopeník, čo som mu nezávidel, ale potvrdil som mu, že ide dobre, ja som sa tiež dozvedel, že idem správnym smerom, ale že za Lopenickým sedlom je blato. To mi bolo čudné prečo ma to upozorňuje keď blato je tu všade. Keď zmizol v hmle, naozaj som po chvíľi dorazil na Lopenícke sedlo, kde bol aj kamenný kríž. Mohli by tu byť v normálnom počasí pekné výhľady. Tu som bol zase v kríze. Tá hmla mi začala liezť na mozog. Pripadal som si ako v nejakom tuneli, kde vidím kúsok pred seba a 3 metre naľavo a 3 metre napravo. Nič som nevidel, takže som sa nemohol orientovať podľa zraku. Tu aj akokeby mrholí, takže všetky ďalšie fotky odtiaľto su znehodnotené kvapkami na objektíve, čo som si neskoro všimol.
Z Lopeníckeho sedla cesta zas pokračovala do kopca. Ten bajker mal pravdu, stúpania som si neužil, pretože v tom blate sa to nedalo, takže poctivo tlačím. Okolo mňa sa objavujú v lese chaty a iné znaky civilizácie. Za chvíľu sa napájam na asfaltovú cestu, ktorá sa zas napája na normálnu širokú automobilovú cestu, dokonca aj so zastávkou pre autobusy. Som na mieste Mikulčin Vrch (800 m.), stále vo veľkých výškach. Je tu veľká mapa a smerovník. Tu končí moja zelená značka a ja ďalej spolieham na červenú, ktorá ma má priviesť do sedla Kykula. Ďalej idem po ceste až k miestu Pod Vyškovcem. Ja iďem stále po ceste. Klesám na ceste veľkou rýchlosťou, takže stále zastavujem na rozvičovanie zmrznutých prstov. Míňam niekoľko vlekov, táto celá oblasť je turistické centrum. Z cesty pre autá sa odpájam až v jednej serpentínovej zákrute, pri ktorej sa odbočuje k pomníku amerických letcov. Je tu búda, informačné tabuľe o Bielych Karpatoch a samozrejme ten pomník venovaný zostreleným letcom počas 2. sv. vojny. Nemecké stíhačky tu zostrelili dva americké bombardéry B-17G v ktorých zahynulo 15 američanov. Od pomníka sa ide zase kopec a odbočka na poľnú cestu a za chvíľu spoznávam sedlo Kykula. Paráda, tu už to poznám. Po hranici zídem po tráve až k asfaltke a po nej cez osadu Kykula dole do Chocholianskej doliny. Zjazd bol zase mrazivý, preto dole pokračujem v rýchlom tempe až do Chocholnej a odtiaľ po hrádzi až na sídlisko Noviny. Od osady Kykula hmla v podstate zmizla a ja som konečne videl aj okolie.
Po Veľký Lopeník to bol pohodový výjazd, potom boj so zimou a hlavne so sebou samým. Naštastie ten pocit neistoty z neznámeho a obavy či idem správne mám vlastne rád a preto jazdím. Keď počítam, že o 9 ráno som vystupoval z vlaku v Trenčianských Bohuslaviciach a domov som dorazil presne o treťej, tak to je 6 hodín jazdenia v extrémnych podmienkach. Dokopy to dalo presne 60 km (samozrejme bez km prejdených vlakom), pričom fyzickú únavu som ani moc necítil. Tá jazda v "hmlovom tuneli" bola zaujímavá, ale túto trasu nabudúci rok prejdem ešte raz v lepšom počasí a s lepšímy výhľadmi do krajiny, hlavne výhľad z rozhľadne na Veľkom Lopeníku že vraj za to stojí.
Zaujímavé odkazy:
