Kykula, Machnáč, Žrnové - chladný koniec sezóny

Predsalen som v tomto období nejazdil moc často takže sa na poslednú chvíľu rozhodujem pre Kykulu, ktorá by mala byť pohodovejšia ako Inovec. Do Chocholnej idme po ľavom brehu Váhu. Všade je mokro, predsalen som myslel že bude suchšie, keď v piatok bolo docela pekne. V Chocholnej odbočujem do chocholnianskej doliny a neskôr začína stúpanie na Kykulu. Okrem jedného krátkeho úseku je to pohodové stúpanie hlavne keď sa nikam neponáhľam. Hneď ako začínajú prvé chaty na mňa vybehne malý, jedovatý pes. Neverím, že by na mňa zaútočil takže spomaľujem a čakám kedy sa otočí. On ale nič a stále beží štekajúc ku mňe, dokonca mi chňapol aj po nohe. Naštastie trafil tvrdý pedál, ale to už ma nasral tak po ňom zkríknem a až vtedy utečie, ale nie so sklopeným chvostom ako som čakal, ale štekajúci, dávajúci mi najavo, že morálnym víťazom nášho stretu je aj tak on.

Prejdem Kykulou po asfaltke až k štátnej hranici. Som v cieľi, ale vracať naspäť sa mi ešte nechce, takže pokračujem popri hranici na Machnáč. Konečne mäkký podklad a ja si môžem užívať terénu. Po poľnej ceste vyjdem až na Machnáč (771 m.). Tu fotím okolité lazy, ktoré majú svoje vlastné mená. Cestou sem som videl niekoľko tabúľ, pamätám si iba na Handrláky. Na displeji GPS som si všimol značku geocache pokladu. Ešte dobre, že som si všetky blízke geocache uložil do pamäti GPS. Odparkujem bajk pri kóte a dávam sa do hľadania pokladu. Je to len pár metrov, pri jednom z mála stromov. Geocache nájdme hneď, škoda že nemám nič na výmenu, že dnes nájdem geocache som nevedel. Aspom som odfotil obsah a zapísal log.

Na Machnáči je zima. Je to vysoko a fúka ľadový vietor. Kôli hľadaniu pokladu a fotenia bajku som vychladol a potreboval som sa zahriať pohybom takže nastal čas návratu. Opäť sa mi nechce vracať k asfaltke, ale z obavy pred blatom ani pokračovať lesom na Sokolí kameň. Ďalšia možnosť je zjazd po zelenej značke do Brúsneho ako som išiel s Denisom na začiatku roka. To bola hrozná trasa, plná konárov a blatových lesných ciest takže zavrhujem aj túto možnosť. Pred Machnáčom, pri hranici sa ešte odďeluje žltá značka, ale tá ide asi aj po českej časti (neviem presne, mapu som nechal doma) a já nemám občiansky preukaz takže tadiaľ tiež nie. Ostal posledná možnosť, z Machnáča sa pustit po lúkach, smerom k ceste Drietoma - Starý Hrozenkov. Vlastne je to súbežne ako keby po zelenej značke do Brúsneho ale nie cez les. Idem tadiaľ, aspom vyskúšam nové chodníčky.

Tým smerom sa dá ísť už od vrcholu Machnáča, ale tam som ešte nevedel, ktorú trasu si vyberiem takže ja začínam kúsok nižšie, v sedle Machnáč. Odbočujem na poľnú cestu popri elektrických stĺpoch. Z týchto miest je vidieť až na Trenčín, ale teraz je hmlisto, šero a zamračené. Ticho frčím po mäkkej tráve, mokré kolesá sa lesknú, vidlica berie každú nerovnosť, paráda. Jediný problém je, že cesta je dosť nevýrazná a ja idem viac po tráve ako po ceste. Po ľavej strane je plot rozdelujúci lúku na jednotlivé pasienky. Po pravej strane je dolina (priamo podomnou som minul osadu Zvrátená, ktorú som ale ja nevidel, to som zistil neskôr z mapy) a lesný masív Ihriská a Žľab. V lesíkoch sa cesta mení na blatovú a ja sa viac šmýkam ako idem. Potom zas kúsok lúky, výhľady do drietomskej doliny a definitívny koniec lúk. Ďalej sa dalo pokračovať iba hnusnou blatovou lesnou cestou. Tu som si užil najviac blata, ale postupne sa to lepšilo. Uprostred zjazdu ma zlákala odbočka na kvalitnejšiu cestu, ktorú si udržiavajú ľudia z neďalekých barákov (osada Žrnové). Predpokladal som že bude viesť iba k domom a potom skončí, ale aj tak som sa po ňej vybral. U jedného domu (bolo ich tam asi päť) mi domorodec povedal kam cesta ďalej pokračuje - hore do osady Zvrátená, dole do Brúsneho. OK vyskúšame, ale u posledného domu príjemná cesta končí u brány s zlostivým psiskom. Nechcem budiť pozornosť, radšej sa vraciam na starú cestu a pokračujem v zjazde. Horšie je, že ma začalo bolieť pravé koleno a tak som zvyšok cesty šlapal hlavne ľavou nohou. Neskôr miniem ešte ďalšiu skupinu domov a chát a potom už som v drietomskej doline na ceste Drietoma - Starý Hrozenkov.

Rýchlo dojdem do Drietomy aby som mohol opustiť cestu plnú kamiónov. Pokračujem povedľa potoku a na konci Drietomy sa napájam na cestu do Kostolnej. Odtiaľ potom rovnakou cestou akou som prišiel - asfaltkou popri Váhu. Celý výlet mal iba 50 km, ale ja som aj tak už poriadne vyčerpaný. Asi preto, že pred týmto výjazdom som mesiac nesedel na bajku. Bolo perfektne, na Machnáči som si plánoval ďalší výjazdík na zajtra, ale potom ma zradilo to koleno. Aj tak som rád, že koleno sa ozvalo až v úplnom závere tohtoročnej sezóny takže mi to vôbec nevadí. Domov sa vraciam unavený, zablatený, ale perfektne psychicky oddýchnutý.